https://femdompoviedky.wordpress.com/

A platformu na seznamku neznám, zkus google já jsem nezkoušel.

Ale rozumím, že tobě jde převážně o seznámení s klíčnicí ze Slovenska.

K tomu tvému fóru bych ti poradil, že jestli ti jde hlavně o seznamování, tak si založ spíš BDSM seznamku. Provozovat fórum není jen tak. Uvidíš sám, až ti tam začnou přibývat uživatelé a diskusní příspěvky.

Osobně si myslím, že nezadaná klíčnice nebude kroužit na internetu a hledat toho pravého. Je pravděpodobnější, že ho potká osobně.

Všetky poviedky teda nájdete aj na:
https://cudnost.webboard.org

Od výletu na Muráň prešli asi 3 týždne a pre Lukáša to začínalo byť ťažké. V práci práve
prežívali dosť stresujúce obdobie a on sa pristihol, že minimálne raz denne na Moniku myslí.
A myslel aj na pocity, ktoré cítil keď mal v rukách jej nádherné chodidlá. A tak sa napokon
odhodlal.
Ahoj. Ako sa máš? Myslíš, že by sme mohli niekedy vyjsť von aspoň sa prejsť? – opýtal sa
v správe.
Odpoveď cinkla asi za 2 hodiny.
Prechádzka a káva? To by šlo. Vyberáš miesto a ja čas.
Tak sa do toho pustil. Najskôr naozaj uvažoval iba o kratšej prechádzke, ale potom
narazil na toto:
https://www.podmevon.sk/vylet/masiarsky-bok-pri-krupine
Mal pocit, že ide o jej šálku kávy a tak jej to poslal.
Vravel si prechádzka a toto je riadny výlet  Ale OK, môžeme. Budúci piatok o 9.00 –
navrhla termín.
Je ľahšie brodiť sa životom, keď vás čaká niečo príjemné, na čo sa tešíte. Takže pre
Lukáša ubehol po dlhej dobe týždeň ako voda a všetko bolo ľahšie.
A nadišiel piatok 9 hodín ráno. Bol už začiatok septembra a to začína byť pre chlapov
vždy nevýhoda – krásne krivky z leta pomaly miznú v jesenných outfitoch. Ale ak poznáte
niekoho ako je Monika, je to aj tak jedno. Patrí medzi tie ženy, ktoré sa môžu obliecť aj do vreca
a stále vyniknú. Samozrejme, nemala na sebe vreco. Pod zmyselnými očami, ktoré boli ako vždy
súčasťou krásnej tváre, mala modrú športovú bundu a potom biele turistické nohavice.
Auto zaparkovali neďaleko obce Babiná, tak ako im radil turistický sprievodca. Chvíľu
mlčky kráčali po lesnej ceste.
- Tak čo, ako sa máš? – začala Monika.
- Ach...samý stres poslednú dobu – odvetil Lukáš.
- Pracovne? – opýtala sa zvedavo.
- Áno.
- Tiež to mám podobne. Ale som rada, že už aspoň nie sme zavretí medzi 4 stenami. Tie
opatrenia boli hrozné – zhodnotila pocity mnohých po pandémii.
Chvíľu boli opäť ticho a obdivovali miestnu prírodu. Čoskoro narazili na vstup do starého
tunela. Prešli ním pomerne rýchlo a ocitli sa na drevenom moste ponad riečku Krupnica.
- Vieš, že na Teba myslím v podstate každý deň? Myslíš, že je to zvláštne? – odhodlal sa
na otázku.
Zatvárila sa trochu prekvapene a bolo vidno, že rozmýšľa.
- Hmmm...neviem. Asi trochu áno...Ale sme priatelia – odvetila napokon.
- Myslíš každý deň aj na iné kamošky? – opýtala sa po chvíli.
Trochu ho to prekvapilo, ale odpoveď poznal.
- Nie.
Zareagovala jemným a trochu tajomným úsmevom.
Ak sa do niekoho naozaj zbláznite, nikdy nestačí len fyzická krása. A tak to bolo aj
v tomto prípade. Lukáša bavila aj Monikina osobnosť, jej vystupovanie. Cítil niečo ako
prepojenie na duchovnej úrovni, prepojenie, ktoré dokáže presiahnuť našu každodennosť a siaha
kdesi vyššie, do sfér, ktoré často nevieme pomenovať, iba ich tušíme.
Teraz sa ocitli na starej lesnej ceste odkiaľ to bolo už len na skok do k skalopádom
Mäsiarskeho boku. Atmosféra ich naozaj očarila. Voda pretekajúca pomedzi obrovské kamene
vytvárala príjemný zvukový efekt, ktorý vás odstrihol od každodenných starostí. Hoci bol už
september, stále bolo počuť aj spev vtákov v korunách stromov.
Na záver sa ocitli na čistinke za skalopádmi. Drevený stôl a lavičky boli zasadené vo
vzdialenosti, kde ste vodu stále počuli, ale dalo sa aj fajn porozprávať. Monika si zložila svoj
ruksak a začala rozkladať. Paradajky, sendviče, kola....bola naozaj pripravená.
- Fúúha...a ja nič nemám – zahanbil sa Lukáš.
- To nič – odvetila, - ty dnes zabezpečuješ kávu – usmiala sa.
Sendviče chutili po takejto prechádzke výborne. O paradajkách ani nehovoriac. Rozhovor
príjemne ubiehal a tak sa napokon Lukáš odhodlal aj na túto tému.
- Vieš...priznám sa, že často myslím aj na tú masáž.
Monika sa usmiala, - bolo to fajn – odvetila napokon a pozrela mu do očí.
- Ja...myslíš, že by som to ešte mohol skúsiť? – pokračoval po chvíli.
Monika zahryzla do sendviča a mlčky premýšľala.
- Hmmm...Možno – odvetila.
Na Lukášovej tvári sa objavilo očakávanie.
- A dalo by sa aj...dnes? – pokúsil sa.
- Teda..ty sa nezdáš! – zareagovala trochu prekvapene ale stále s úsmevom.
- Prepáč – odvetil.
- V pohode.
Opäť mlčky sedeli a dokončovali sendviče.
- Tak dobre – začala napokon Monika, - môžeš ma vyzuť. Pôjdem sa prejsť k tomu
skalopádu a aspoň si osviežim nohy.
Lukáš sa presunul bližšie k lavičke a kľakol si pred Moniku. Tentokrát mala čierne
turistické botasky, ktoré sa podujal rozšnurovať. Potom obe botasky stiahol a objavil čierne
kotníkové ponožky.
- Teraz opatrne, dobre? – prerušila ho keď sa rukami blížil k chodidlám. Zamrzol
a nechápal.
- No pamätáš. Nechcem, aby si sa dotýkal priamo pokožky. Musíš ma vyzuť len tak, že ich
stiahneš –, vysvetlila.
- Tak radšej ich vylož na lavičku – požiadal ju.
Monika zdvihla svoje úžasné chodidlá a oprela si ich na lavičku. Lukášovi búšilo srdce
a ledva sa koncentroval. Pomaly chytil pravou rukou prsty jej ľavého chodidla a snažil sa
stiahnuť celú ponožku naraz. Ale veľmi to nešlo.
- Mohla by si ho zdvihnúť do vzduchu? – požiadal ju.
- Jasné – odvetila a ľavé chodidlo sa ocitlo nad lavičkou.
Teraz ľavou rukou opatrne uvoľnil ponožku z kotníka a vytvoril pri prstoch medzeru
vďaka ktorej to išlo úplne hladko. Bol to opojný pocit – ponožka odhalila prekrásne tvarované
ľavé chodidlo, tak ako ho stvoril Boh.
- No vidíš, šikovný – zareagovala na to pobavene Monika, - teraz pravé – pokračovala
a zdvihla pravé chodidlo.
Lukáš odložil vyzutú ponožku na lavičku a zopakoval rovnakú techniku vyzúvania aj na
pravom chodidle. Vidieť vedľa seba obe bosé chodidlá tohto úžasného dievčaťa bol splnený sen.
Jedna z mála možností, ako zažiť raj už tu na zemi.
- Ďakujem – vytrhla ho z rozjímania Monika, - idem si ich osviežiť do vody – dokončila
a vydala sa bosky k skalopádom.
Lukáš z diaľky sledoval ako si vychutnáva možnosti Mäsiarskeho boku. Po chvíli sa
svojou ladnou chôdzou vrátila späť k nemu.
- Bolo to super – zhodnotila spokojne a posadila sa opäť na lavičku.
- Môžeš mi ich obuť – vyzvala ho napokon a vyložila si chodidlá ako predtým.
Lukáš zobral ponožku z lavičky a bol veľmi opatrný. Obúvanie bolo o dosť ťažšie.
A chodidlo bolo navyše teraz ešte aj vlhké. Ponožku teda najprv nahrnul na hrubšiu vrstvu
a opatrne priložil k prstom ľavého chodidla. Monika sa tvárila spokojne a na tvári mala úsmev.
- Opatrne! – ešte naňho trochu zvýšila tlak.
Ruky sa mu trochu zatriasli ale začal. Ponožku pomaly oprel o prsty a sťahoval na dĺžku
celého chodidla. Hrozne túžil čo i len šuchnúť po jej krásnej jemnej pokožke, ale samozrejme, že
jej prianie rešpektoval. Ponožka bola čoskoro obutá. Zopakoval to na pravej nohe.
- Super, vďaka – zhodnotila Monika.
- Mohol by som teda? – vyzvedal.
- Mohol – odvetila mu po chvíli.
Opäť sa priblížil oboma rukami k ľavému chodidlu a začal ho jemne masírovať. Bola to
agónia a siedme nebo zároveň. Siedme nebo, lebo držal v rukách chodidlo baby, z ktorej bol
úplne paf a agónia, lebo to bolo stále len v ponožke. Napriek tomu cítil jej úžasnú pružnosť,
pevné a krásne tvarované prsty. Pokračoval pravým chodidlom.
- Pozor, už len minúta – vytrhla ho z príjemnej letargie Monika.
Na 10 minútové pravidlo skoro zabudol.
- Stop! – zavelila Monika.
Bolo to také rýchle a vedel by pokračovať aj hodinu, ale Monikine prianie zase
rešpektoval. Pustil pravé chodidlo.
- Ďakujem – odvetila spokojne a zložila chodidlá z lavičky. Začala sa obúvať.
Napokon mu to nedalo.
- Počuj..prečo všetky tie pravidlá? – opýtal sa zvedavo.
Na tvári sa jej opäť objavil zamyslený výraz a pozerala ním trochu do neznáma.
- Hmmm...vidím, čo všetko to s tebou robí, tak hádam rozumieš a nechceš to pokaziť –
vysvetlila napokon.
Zdalo sa že rozumie len tak na polovicu.
- Pozri, je to fajn, ale naboso by to asi bolo až príliš intenzívne – dovysvetlila.
Zatváril sa trochu sklamane.
- Keď ja by som tak veľmi chcel – vyjachtal napokon, - aspoň raz!
- Ja viem – zatvárila sa chápavo, - ale rešpektuj to prosím.
Káva vo Zvolene chutila fajn a potom sa už pobrali domov.
V aute vyzeral zamyslene.
- Stále na to myslíš? – opýtala sa.
- Áno – odvetil.
- Možno...jedného dňa. Aj na boso. – povedala napokon.
Lukáš sa zatváril prekvapene.
- Záleží to na tom, čo všetko si ochotný pre mňa urobiť. Porozmýšľaj – dokončila.
- Dobre – odpovedal.
Cesta domov ubiehala rýchlo.

Prešiel mesiac a Lukáša napadlo, že skúsi Moniku opäť pozvať aspoň na kávu. Už mu
chýbala.
Iba káva? Radšej by som zas vypadla na nejaký výlet – odpísala.
Potom dostal nápad. Veď spomínala to syslovisko pri Muráni. Bola polovica augusta
a teda čas na to ako stvorený.
- Tak čau – pozdravila ho.
- Ahoj – odvetil.
Tentoraz mala kvôli šoférovaniu na očiach slnečné okuliare. Na sebe mala tričko vo
vzore šachovnice, krátke rifľové kraťasy a tak ako naposledy, na nohách biele botasky.
Počítali s plnou sezónou a nemýlili sa. Zaparkovať v Muráni a požičať si bicykle na
posledných 2,6 kilometra bol dobrý nápad. Obaja nebicyklovali už veľmi dlho a tak to bol
príjemný zážitok. Vietor odrážajúci sa od Muránskych kopcov ich pred príchodom príjemne
osviežil a tak im nevadila ani 26 stupňová horúčava.
Zdalo sa, že aj sysľom by sa zišlo, ak by vedeli bicyklovať. Dosť im chýbal tradičný
zvedavý pohľad, aký poznáme z obrázkov v časopisoch a tvárili sa skôr znechutene z horúčavy
a toľkého záujmu všetkých tých ľudí. Ale tak ako nám ľudom, aj im dokáže prudko zlepšiť
náladu dobré jedlo. Preto nečudo, že sa párik, ktorý práve kŕmila Monika ďatelinou a púpavami
hneď zdal spokojnejší.
Pobudli tam ešte 20 minút, ale zdalo sa im to na výlet trochu málo. A tak sa vybrali prejsť
jednou z mnohých lesných cestičiek. Rozprávali sa o bežných životných starostiach, o tom čo za
mesiac zažili. Lukáš sa napokon rozhodol, že to skúsi.
- Vieš...je mi to trochu blbé – začal.
- Čo ako? – trochu nechápala Monika.
- No...minule...tie nohy – pokračoval.
- Že ma boleli? – usmiala sa.
- Nie...že som navrhol masáž...dúfam, že je to v pohode – dokončil.
Monika pokračovala asi minútu v chôdzi so zamysleným výrazom v tvári. Napokon
začala:
- A prečo blbé? Veď masáž chodidiel môže byť fajn.
- Nevedel som, ako to berieš – vysvetlil.
- Fakt by si to chcel skúsiť? – opýtala sa so zvedavým výrazom v tvári.
- Veľmi – priznal úprimne Lukáš.
Monika sa posadila na lavičku pri jednom z odpočívadiel, ktoré bolo vsadené do
príjemného tieňa v zátiší.
- A chceš to skúsiť teraz? – povedala pokojne.
Lukáš najprv skoro odpadol. Srdce sa mu rozbúšilo od vzrušenia a strachu zároveň.
- Myslíš priamo tu? –
- Prečo nie – odvetila.
- A...čo keď niekto príde? – opýtal sa trochu udivene.
- No a? Kamošku bolia nohy...alebo mi možno vošiel do botasky kamienok – vymyslela
úplne v pohode.
- No...dobre – odvetil po chvíli.
- Tak pozri či nevošiel. Do pravej botasky – pokračovala a pozrela sa smerom k svojej
pravej botaske.
Lukáš si pomaly kľakol a začal rozšnúrovavať Monikinu pravú botasku. V tom sa
úprimne rozosmiala.
- Ty si blázon – povedala pobavene.
- Čo? – trochu nechápal a bol v rozpakoch.
- Nič. Len ma pobavilo, čo všetko si pre mňa ochotný spraviť – vysvetlila.
- Rýchlo to späť zašnuruj. Jasné, že mi tu nebudeš masírovať chodidlá.
Lukáš bol ešte viac mimo, ale spravil ako povedala a o chvíľu už bola pravá botaska späť
zašnurovaná.
- Môže byť, ale napríklad niekde v hoteli. Ak sa ti podarí niečo booknuť, tak ti to tam
možno dovolím – dokončila a pomaly sa postavila.
Hoci bolo už 14.20, mal šťastie a izba v hoteli Muráň bola ešte voľná.
- Dobre. Tak vyzuj mi pomaly botasky – začala keď sa za nimi zatvorili dvere na izbe.
Lukáš si opäť kľakol a pustil do rozšnurovania botasiek.
- Prečo práve nohy a chodidlá? – nechápala Monika.
- Neber to tak, že je to jediná vec, na ktorú sa koncentrujem, si prekrásna žena a všetko...
- Tíško – prerušila ho. – Pýtala som sa na nohy – vyžadovala ďalej odpoveď.
- No...ako to nazvať?...fetiš? – hľadal správne slová, - jednoducho ma to veľmi vzrušuje –
dokončil hľadiac na ňu hore zo svojej trochu podriadenej pozície.
- Hmm...zvláštne – skonštatovala so zamysleným výrazom.
- Dobre. Môžeš ich vyzuť, ale daj pozor, aby si sa dotýkal iba ponožiek – vyžadovala.
Lukáš pomaly chytil jej ľavú rozšnurovanú botasku a opatrne ju stiahol dole. Odhalil tak
krásne tvarované chodilo, ktoré pokrývala biela kotníková ponožka. Bolo to preňho očarujúce.
To isté zopakoval s pravou botaskou.
- Dobre. Choď sa posadiť na gauč a otvor nejaké víno – pokračovala Monika.
Prešiel ku izbovej chladničke a vybral z nej Cabernet Sauvignon rosé. Našiel vývrtku a dva
poháre a prešiel ku gauču, na ktorom už sedela Monika.
- Na zdravie – zdvihla pohár.
- Tak na zdravie – odvetil a pritisol pohár na štrngnutie.
Po chvíli rozjímania pokračovala:
- Tak dobre. Dovolím ti pomasírovať mi obe chodidlá. Ale len na 10 minút a iba
v ponožkách..dobre? – zakončila.
Lukáš bol trochu prekvapený, ale bolo to viac, ako si kedy vedel predstaviť.
- Dobre – odvetil.
Zdvihla nohy a obe chodidlá si vyložila na jeho kolená. – Začni ľavým – posmelila ho.
Lukáš pomaly vzal do rúk ľavé Monikine chodidlo a prvýkrát v živote začal niečo, čo ešte
nikdy neskúsil. Trochu sa do toho dostával, ale po prvej minúte sa zdalo, že Monika ma
spokojný výraz na tvári. Pomaly si usrkávala z výborného vína a Lukáš pokračoval v jemnom
stláčaní prstov a celej spodnej plochy chodidla. Zároveň si dával obrovský pozor, aby sa omylom
nedotkol priamo pokožky, tak ako si to priala. Bolo to krásne a oveľa intenzívnejšie, ako si kedy
vedel predstaviť.
- Teraz pravé – vytrhol ho z príjemnej letargie Monikin hlas.
Vo vzduchu sa teraz ocitlo jej pravé chodidlo, ktoré vzápätí začalo dostávať pozornosť, akej
sa dovtedy tešilo to ľavé. Dalo sa povedať, že kvalitnejšiu, keďže Lukáš sa počas masírovania
toho ľavého dostal do tempa a teraz mu to už išlo lepšie. Aj Monike sa to páčilo. Masáž
chodidiel po takomto výlete zameranom na chôdzu prišla naozaj vhod. Obaja si ale
uvedomovali hranice, ktoré boli medzi nimi nastavené a tak, keď nadišla 10 minúta, Monika
ho upozornila:
- Tak dobre. Stop!
Stiahla obe nohy a dopila víno.
- Ďakujem. Idem sa opláchnuť a môžeme ísť – zakončila.
- To ja ďakujem – odvetil Lukáš a tiež dopil svoje víno.
Takto sa skončil ich výlet do Muráňa.

Lukáša zobudila notifikácia na mobile. Bola ešte tma, 6.50 ráno. Načiahol sa po telefóne
a rozsvietil obrazovku. Ihneď sa mu rozbúchalo srdce. Správa od Moniky! Bola to už priam
podvedomá reakcia.
Tak dobre. Ja môžem 15 a 16. Vyberám si ten all inclusiv a samozrejme 2 samostatné
izby. Daj do večera vedieť...
Neveril vlastným očiam! Ona s ním naozaj chce ísť do Ríma. Naraňajkoval sa a začal
makať. 2x Rím z Košíc, odlet 14 júla o 22.00 Let trvá 6 hodín, takže príchod cca o 4 ráno 15
júla. Takto jej to zhrnul aj do správy. O hodinku to cinklo:
Fíha, super!  Takže sa vidíme v stredu o 20.30. Môžeme tvojim autom?
Jasné – odpísal.
Na parkovisku pri Kauflande ju zbadal ihneď. Samozrejme, veď už ju poznal. Ale určite
by si ju všimol aj keby ju videl prvýkrát. Monika bola ten veľmi zriedkavý typ ženy, ktorú keď
postavíte medzi ďalších 10 žien, ktoré ste nikdy v živote nevideli, ihneď vynikne. Pre chlapa je
neskutočným šťastím, ak môže niekoho takého spoznať. A absolútnym blahom, ak ho dokáže tá
baba milovať. Monika bola pomerne vysoká, všetko sa začínalo pážacím účesom, z ktorého
žiarila plná tvár a tie najtajomnejšie a zároveň najuhrančivejšie oči, aké si dokážete na babe
predstaviť. Bolo jedno, či mala na sebe rifle a sveter alebo šaty. Teraz ale bolo leto, 27 stupňov
a stála tam v krásnych modrých šatách na ramienka, na pravom ramene biela kabelka, odhalené
nohy sa končili v štýlových bielych botaskách. Tentorkát mala na tvári výraz, ktorý by sa dal
najlepšie opísať ako očakávanie. Baby týchto kvalít si môžu dovoliť jednu vec – aroganciu. Sú
také krásne a inteligentné, že si naozaj môžu vyberať a dospieť až k prehnanému sebavedomiu
a pýche. To však nebola Monika. Keď otvorila ústa, čaro jej osobnosti sa ešte znásobilo. Na
každého pôsobila veľmi prirodzene a zo začiatku možno dokonca trochu placho. Ak vás však do
svojho sveta pustila, spoznali ste úžasné, energické dievča zo zmyslom pre humor, ktorý ešte
znásoboval aj jej zmysel pre sarkazmus. A toto dievča s ním teraz cestovalo do Ríma! Niektoré
dni sú proste aj rajom na zemi.
- Čau – pozdravila keď nastúpila do auta.
- Ahoj – odvetil Lukáš.
Cesta do Košic ubiehala pomerne rýchlo. Či už na káve alebo aj teraz sa časom vždy
dostali k rôznym, aj osobnejším témam. Pre Lukáša bol trochu zvláštny fakt, že táto úžasná baba,
podľa vlastných slov, bola tak často sama. Manžel naozaj veľa pracoval a niekedy mala už
jednoducho pocit, že jej časť života prebieha pomedzi prsty. A staré mestá zbožňovala. Preto
bola aj ona za túto príležitosť rada. Akonáhle vyrazili na diaľnicu, pustili z hlavy svoje bežné
starosti a prepli sa do dovolenkového módu.
Let bol pohodový a tak sa snažili aspoň trochu si počas neho pospať. Do hotela dorazili
o 4.25 ráno.
- Teda, aj tak som riadne uťahaná. Raňajky o 7.30? – opýtala sa pred dverami svojej
izby.
- Tak to tu píšu – pozrel opäť do bulletinu.
- Dobre, tak o 7.30 v jedálni – rozlúčila sa.
Je to príjemný pocit, ak sa na takomto mieste ocitnete s niekým, na kom idú ostatní
nechať oči. Monika, tak ako zvyčajne, rozžiarila po príchode celú hotelovú jedáleň. Zbožňoval na
nej prirodzenosť. Zriedka mala čo i len narúžované pery a ešte nikdy na nej nevidel farebne
lakované nechty na rukách. Raňajky boli pomerne ľahké a typicky prímorské. Najmä veľa rýb
a na záver brioška s kapučínom.
Bolo 9.20 ráno, ale už v tomto čase takmer 30 stupňov. Kde inde začať spoznávať Rím
ako v slávnom Koloseu? Hoci táto, kedysi najväčšia budova v celom Ríme čosi zubom času
stratila zo svojej majestátnosti, stále ohurovala tisícky turistov. A teraz tu stáli v nemom úžase aj
Lukáš a Monika. Vo vzduchu bola veľmi príjemná atmosféra, svet bol práve po ťažkom boji
s celosvetovou pandémiou a toto leto bolo takým prvým symbolickým nádychom po veľmi
ťažkých a depresívnych časoch. Lukáš a Monika boli súčasťou asi 50 člennej skupiny, ktorá to
práve teraz takto cítila. Možno to bol taký symbol, že niekedy je treba proste vydržať. Ako toto
Koloseum – hoci poznamenané storočiami, stále sa tu týčilo a bolo súčasťou moderného
veľkomesta. Moniku to, ako mnoho iných historických budov, fascinovalo. Lukáš raz vyslovil
teóriu, že je to preto, lebo je to nejaká skúsená duša a už si na tomto svete čosi prežila. Ktovie,
možno sa už v Ríme ocitla a to aj v čase keď dal cisár Vespasianus v roku 72 príkaz na jeho
vybudovanie. Pomáhala ho projektovať? Možno preto teraz cítila zvláštnu, nevysvetliteľnú
nostalgiu. Doba sa zmenila, ale sila miesta zostáva. Ale ťažko povedať, autor zatiaľ nepoznal
Monikin názor na minulé životy  Len vedel, že čosi vyžaruje a že takého človeka nestretnete
každý deň. Ani každý druhý...
Pri Koloseu trochu vyhladli a tak sa rozhodli sadnúť si na ďalšiu kávu a koláčik. Monika
ho trochu prekvapila tým, že napr. kávu si nesladila. Hoci čokoládu a koláčiky zbožňovala.
- Môžem ja? – opýtala sa keď došlo na účet.
- Ta čosi, nemôžeš – odvetil automaticky. Dovolili by ste platiť za kávu a koláčik babe,
ktorú považujete za absolútne stelesnenie dokonalosti? Ani Lukáš nedovolil.
O 10.50 už stáli na Piazza della Rotonda a pred nimi sa týčila ďalšia dôležitá budova –
Panteón. Tu sa to kedysi všetko začalo. Teda aspoň pre náboženstvo. Chrám bol pôvodne
zasvetäný všetkým Bohom. Ich 50 členná skupinka práve stála v nemom úžase nad
majestátnosťou tohto diela. Bol to testament toho, čo všetko ľudia dokážu ak sa spoja a vytýčia si
jasný cieľ.
- Odfotil by si ma? – trochu ho prekvapila otázkou.
- Jasné – odvetil. Na okamih ho napadlo, že sa skúsi opýtať, či by mu nedovolila
odfotiť sa spolu s ním, ale potom mu to prišlo trochu zvláštne. Napr. na Facebooku
bývala na foto väčšinou sama. A tak vznikli Monikine foto z Panteónu.
Tieto majestátne budovy vám zaberú čas a v horúčave dostane telo zabrať. Bolo asi 11.40
a tak sa rozhodli, že je čas na kvalitný obed.
Aj reštaurácia vyzerala majestátne. Bol to bývalý zámok a jeho dominantou v letných
mesiacoch bolo dlhé záhradné krídlo lemované z jednej strany hradným múrom a z vonkajšej
strany vysokým živým plotom. Čiastočne to tak pôsobilo takmer ako tunel, ale napriek tomu tam
bolo dostatok svetla.
- Asi vonku, však? – navrhla voľbu Monika.
- Určite – potvrdil Lukáš.
Veľký dubový stôl, kde oproti sebe sedeli, bol v príjemnom tieni. V Taliansku nie ste
každý deň a tak sa rozhodli pokračovať v načatom štýle z rána a zostať verný talianskej kuchyni.
Začalo to aperitívom, konkrétne likérom Amaro.
Ako prvý chod, tzv. primo si zvolili rizoto. Konverzácia príjemne ubiehala, hoci Lukáš
bol zo začiatku dosť plachý a nervózny. Netrvalo to ale veľmi dlho, pretože Monika bola, ako
vždy, veľmi milá a vnímavá. Hoci vedel, že vie byť aj striktnejšia – ak bolo treba.
Taliani majú svojich obedných chodov neúrekom, ale najmä kvôli obrovskému teplu sa
rozhodli skončiť pri seconde – druhom chode. Zvyčajne je to ryba a tak zvolili pstruha na masle
a k tomu aj pohár vína.
Druhá časť dňa mala jasný plán. Chceli stihnúť ešte Sixtínsku kaplnku, Baziliku svätého
Petra a keďže bola taká horúčava, zakončiť deň pri fontáne di Trevi.
Ocitnúť sa na týchto miestach vám dokáže otvoriť oči a zmeniť pohľad na život. Je jedna
vec čítať o Sixtínskej kaplnke a niečo úplné iné zrazu sa ocitnúť pred veľkoleposťou maľby ako
je Michelangelov Posledný súd. Tých takmer 165 m2 a 390 namaľovaných postáv vás dokáže
utvrdiť v myšlienke, že človek, hoci stále plný zvieracích inštinktov, ak sa dokáže koncentrovať,
vie vytvoriť diela, ktoré ho presiahnu a ašpirujú na niečo vyššie a vznešenejšie ako je on sám.
Ako tam tak stáli a obdivovali maľbu, stála sa tá zvláštna a dosť zriedkavá vec – keď si dvaja
uvedomia vyššie napísané aj bez toho, aby museli vysloviť čo i len slovo. A o tom by asi umenie
malo byť.
Prechod k bazilike svätého Petra padol po príjemnom chládku naozaj vhod. Vlastne ani
nevedel či je veriaca a do akej miery. On sám určite v Boha veril, ale nie v Boha spútaného
prílišnými dogmami, ktorého v posledných rokoch predstavovala cirkev. Skôr v Boha ako
neviditeľný zákon prírody, ktorý, ak správne pochopíme, dokážeme byť v živote šťastní. A často
sme nešťastní práve preto, že mu dostatočne nerozumieme a potom sa na Boha hneváme. Skôr
však ide o našu vlastnú nedokonalosť. Bazilika v ňom vyvolala takéto ťažšie filozofické
myšlienky a tak bolo príjemné presunúť sa na záverečný cieľ výletu – fontánu di Trevi.
Hoci slnko začalo konečne klesať, horúčava bola stále neznesiteľná. Monika sa preto
rozhodla ovlažiť si tvár a vlasy. Zase raz si uvedomil jednu z jej kvalít – čokoľvek urobila,
celkový dojem to mohlo vždy len vylepšiť. S mokrými vlasmi vyzerala ešte krajšie a sviežejšie
ako minútu predtým a tak mu dovolila urobiť aj zopár foto pri fontáne. A to ho posmelilo
k vlastnej spontánnosti a osviežil sa tiež.
Do hotela prišli už za šera a trochu zasnení a plní dojmov. Ocitli sa pred jej izbou a zdalo
sa, že už ich čaká len rozlúčka.
- Dala by si si ešte pohár vína? – prekvapil odrazu Lukáš.
Bolo na nej vidno, že rozmýšľa. Po chvíli zareagovala:
- Vieš čo, asi aj hej. Myslím, že na záver dňa padne vhod – usmiala sa.
Keďže stáli pred jej izbou, tak ho pozvala ďalej. Posadili sa oproti sebe k štýlovému
kávovému stolíku a Lukáš otvoril víno a nalial 2 poháre.
- Tak na zdravie – zdvihol pohár a štrngli si.
- Naozaj ďakujem, že si ma pozval. Je to iné počúvať o týchto miestach a vidieť ich
v telke a potom tu prísť – pokračovala uvoľnene.
- Rádo sa stalo. Aj u mňa to presiahlo očakávania. Najmä tá atmosféra a história mesta
– odvetil spokojne.
Chvíľu si takto vymieňali dojmy v pokojnej atmosfére lenivého talianskeho večera.
Jemný vánok z otvorenej terasy umocňoval celkový dojem z práve prežitého dňa.
- Ale to chodenie dá riadne zabrať. Napríklad nohy dosť cítim. A ešte to víno –
dokončila zasnene a s príjemnou únavou v hlase.
- Treba pomasírovať? – Lukáš trochu prekvapil aj sám seba keď to z neho vyletelo.
Moniku to trochu prebralo a možno tiež prekvapilo.
- Myslíš nohy?? – opýtala sa s prekvapeným výrazom v tvári.
Iba na sekundu sklopil zrak.
-No...áno – odvetil trochu váhavo keď jej pozrel späť do očí.
Teraz sa narovnala v kresle a jej výraz by sa dal najlepšie opísať ako kombinácia
prekvapenia a pobavenia. Zároveň bolo vidno, že naozaj tuho premýšľa. Trvalo to síce iba 15
sekúnd, ale Lukášovi to už začalo pripadať ako večnosť.
- Hmmm....a možno by to nebolo zlé – odvetila napokon.
Z Lukáša opadlo očakávanie a bol naozaj prekvapený.
- To fakt? – opýtal sa a tiež sa narovnal.
Monika dopila svoje víno.
- Neviem. Vravím, možno. Ako nápad to neznie zle...Ale už je neskoro. Možno
nabudúce – dokončila a postavila sa.
Aj táto reakcia Lukáša trocha prekvapila.
- No dopi si víno a šup na izbu! – posmelila ho trochu rázne keď videla, že váha.
Tak sa napokon tiež postavil a odprevadila ho k dverám:
- Dobrú noc – dokončila.
- Dobrú – odvetil jej na rozlúčku.
Ráno ich čakali ďalšie príjemné raňajky, balenie a cesta domov. Z letiska ju zaviezol
priamo na jej sídlisko.
- Ďakujem za fajn výlet – povedala milo, keď vystúpila.
- Aj ja – odvetil.
Hoci sa vrátili do svojej každodennej reality, atmosféra Ríma v nich ešte dlho zostávala
a obom pomáhala preklenúť bežné, dennodenné starosti.