Ahojte páni,
v zoznamke partnernaurovni.sk som práve objavil asi sen nás všetkých 
Dúfam, že to nie je fake...foto z profilu nižšie:
1 15.8.2021 10:41:47
Re: Hladám dievča/ženu z okresu Poprad (1 odpovědí, posláno do Seznamka)
2 6.8.2021 09:20:14
Re: Úraz (5 odpovědí, posláno do Povídky)
Tak kombinácia aktuálneho voľna a nadržanosti spôsobila, že pokračovanie je na svete predsa len o dosť skôr Nižšie teda ďalší utorkový vývoj
Na obed bola hovädzia polievka a halušky. Potom ma posadila do obývačky a odišla do kuchyne, odkiaľ sa pod chvíľou ozývalo divné šramotanie. S každou minútou blížiacou sa k 13.00 som bol čoraz nervóznejší.
CINK! – vytrhol ma napokon z letargie zvuk pripomienky na jej mobile. Ostal som chvíľu sedieť.
,,Lukáš!“, ozvalo sa napokon z kúpeľne. Poslušne som sa teda postavil a prešiel tam. Stála na pravej strane pri mise.
,,Ocenila by som, ak by si zareagoval už na pripomienku a nemusela ťa vždy volať, OK?“, začala.
,,Dobre“, odvetil som.
,,Nastavíme to radšej do tvojho mobilu“, prišla s nápadom - ,,poď“, povzbudila ma k mise. Dnu ma čakalo prekvapenie a očividne výsledok jej majstrovania za obedom. Tri plastové držiaky istili upravené hrdlo PET fľaše týčiace sa nad spodkom misy a uzatvorené zdola vrchnákom. Všimla si môj začudovaný výraz a usmiala sa.
,,Trochu mi to trvalo, ale nakoniec sa podarilo. Má to presne 150 ml a je to tvoj nový kamarát na najbližšie dni“, dokončila s potmehúdskym úsmevom.
Pomaly mi stiahla kraťasy.
,,Dobre. Rozkroč sa a normálne cikaj“, povedala vecne.
Od 10.00 prešli 3 hodiny, cítil som naozaj plný mechúr po polievke, káve a minerálke, ale stále tam bol blok. Teraz mi navyše nestála za chrbtom, ale posadila sa na malú skrinku vpravo vedľa misy a takto som sa cítil ešte viac na očiach.
,,Monči....prepáč...nejde to“, dokázal som zosmoliť po asi minúte.
,,Netreba ti?“, pozrela mi do očí.
,,Treba...ale nejde to“, odvetil som smutne.
,,Pozri, ja viem, že to nie je ľahké, ale nejde o život. Musíš sa len viac uvoľniť“, vysvetlila.
,,Naozaj nemôžeš vyjsť von? Alebo aspoň keby si sa nepozerala prosím! Sľubujem, že trafím“, skúsil som.
,,Pozri, ja by som rada, ale prvýkrát si netrafil ani do misy a nie to do fľaše. Chcem vidieť ako ti to pôjde. Hlavne prvýkrát“, vysvetlila.
Celá situácia bola ešte bizarnejšia ako naposledy a mal som pocit, že začínam dosahovať jemnú erekciu čo mi prišlo ešte divnejšie.
,,Cikaj“, povedala znova vecne a zahľadela sa na penis.
Minúta a pol. Nič. Postavila sa a zobrala ma takto dole bez do kuchyne. Napustila pohár vody.
,,Vypi to“, podala mi ho. Poslúchol som a pomaly vypil. Vrátili sme sa späť do kúpeľne. Znova sa posadila na skrinku.
,,Budem znova počítať, dobre?“, pozrela na mňa.
,,Tak dobre“, odvetil som.
,,Od 5 do 1 ale potom už musíš naozaj cikať“, pohrozila.
Dostal som sa trochu do stresu a jemne sa roztriasol. Snažil som sa sústrediť a pozeral radšej na penis.
,,5“, začala odpočítavať a pozerala sústredene na penis.
,,4.....3.......2“
Sústredil som sa na čísla.
,,Do fľaše, jasné?“, začul som odrazu a totálne mi to rozbilo koncentráciu.
,,Jasné“ odvetil som.
,,1......MOČ!“, zavelila nakoniec rázne.
Opäť som zozbieral všetky sily a celou osobnosťou tlačil na mechúr. Penis o chvíľu vystrelil a zlatý mok začal narážať na dno plastového hrdla. Monika to sledovala so spokojným a zároveň pobaveným výrazom na tvári.
,,Táááák...pekne moč“, povzbudzovala ma.
Plastové hrdlo sa utešene plnilo, aj keď sem tam som narazil na jeho vonkajšiu hranu alebo len do misy. Napokon sa však 150 ml podarilo.
,,Super!“, pochválila ma. Vytiahla mi kraťasy späť.
Uľavilo sa mi.
,,Bolo to fajn, ale kým sa nenaučíš trafiť do fľaše všetko, budeme to robiť spolu, OK?“, usmiala sa mi do tváre.
,,OK“, odvetil som rezignovane a bol som tak kde predtým.
3 4.8.2021 10:59:30
Re: Príbehy s mojou femme fattale (9 odpovědí, posláno do Povídky)
A poznas nejaku online platformu, ktora by umoznovala vytvorenie novej zoznamky? Forum som zvolil najma preto, lebo mi islo aj o uverejnovanie vlastnej tvorby a samozrejme ak by zacali pribudat clenovia, je tam aj sanca na zoznamenie...
4 4.8.2021 04:42:06
Re: Príbehy s mojou femme fattale (9 odpovědí, posláno do Povídky)
Mna osobne lakalo vytvorit slovenske forum hlavne z dovodu, ze je dost tazke spoznat najma zeny, ktore sa v tomto nasli a su priamo zo slovenskych aj mensich miest ako napr nejaka Levoca alebo Poprad Predsa len toto nie su temy, ktore budes rozoberat s babou na prvom rande alebo pri beznej civilnej komunikacii. Takze skor ako take centrum pre slovenskych uzivatelov, aby sa mali o tomto kde otvorit.
Schvalne, kolko prispevkov tu citas v slovencine? Po par dnoch co tu som je tu max 1/10 prispevkovh od SVK uzivatelov...
5 2.8.2021 16:56:47
Re: Úraz (5 odpovědí, posláno do Povídky)
Som rad, ze zaujalo. Uz som sa bal, ze mam tieto fantazie sam
Rad budem pokracovat, ale znacte si kalendare, najblizsie pokracovanie zrejme az 16.8. problem je, ze sa pri tom vzdy poriadne vzrusim a kedze som sa prave v tychto dnoch rozhodol, ze masturbovat budem iba po 2 dni raz za 2 tyzdne, nechcem sa rozptylovat lebo potom mam hlavu nonstop plnu ssxu a neviem sa koncentrovat na ine podstatne veci v zivote
6 2.8.2021 09:47:05
Re: Úraz (5 odpovědí, posláno do Povídky)
Ďakujem za pozitívnu reakciu. Nižšie zasielam pokračovanie pondelka a začiatok utorka.
Zbytok pondelka bol divný. Asi dve hodiny sme bez slova sedeli v obývačke a spamätávali sa z toho čo sa stalo. Na večeru si dala zeleninový šalát a ja som stratil odvahu spýtať sa či budem niečo jesť aj ja. Nejedol som.
O 20.30 sa zodvihla a odišla do kuchyne. Volala Petre. Počul som len odpovede:
,,Hej. Granadír“
,,V pohode“
,,Ďakujem“, povedal som keď sa vrátila.
,,Za čo?“, nechápala.
,,Že si o...tom...mlčala“, vysypal som.
,,Nerieš“, odvetila chladne.
O 22.00 sme išli spať.
II. Utorok
O 6.20 som sa zobudil na vlhkosť v rozkroku. Zamrazilo ma. Celý ten stres z večera spôsobil, že ma ani nenapadlo vymočiť sa tradične pred spaním. Horšie je, že som sa noci nezobudil na nutkanie. Odvahu som zbieral takmer polhodinu.
,,Monika?“, zavolal som.
,,No?“, ozvalo sa zo spálne. Pochopiteľne, mojou spálňou bola od včera naša obývačka.
,,Ak by si mohla prísť“, odvetil som.
,,Prepáč“, vyjachtal som keď vošla.
,,Čo?“, nechápala.
,,Ja....v noci som sa zase...pomočil!“, zrúkol som.
Na tvári sa jej objavilo prekvapenie spojené s hnevom.
,,To myslíš vážne Lukáš?!“, začala nakoniec. Odkryla plachtu. Mláka bola dosť veľká a pokrývala poriadnu časť gauča.
,,Takto to daľej nepôjde Lukáš“, pokračovala a preniesla ma do kúpeľne.
,,Do vane!“, zavelila. Vošiel som pomaly dnu. Bez slova mi stiahla mokré boxerky a pustila mi na genitálie poriadne studenú vodu. Mlčky mi sprchovala penis a vajcia asi 5 minút. Potom zobrala uterák a vyutierala ma. Potom doniesla nové kraťasy.
,,A boxerky?“, spustil som prekvapene.
,,Keď sa nevieš kontrolovať a otvárať ústa, nebudeš nosiť boxerky. Aby som prala veci navyše?“, vysvetlila a naťahovala mi kraťasy.
,,Plus si myslím, že je lepšie ak to nebudeš mať dole stuhnuté“, doplnila. Nakoniec mi umyla aj zuby a tvár.
Vrátili sme sa do kuchyne kde začal pripravovať hrianky. Odbehla do obývačky a zavrela dvere.
..Peti ja som si proste nepredstavovala že tu budem utierať ešte aj chcanky!“, počul som zpoza dverí. ,,Dik za super dovolenku!“, dodala nasrane a sarkasticky. Po raňajkách sme ostali sedieť v kuchyni a ona začala čosi čmárať na list papiera. Začal som sa báť.
Napokon prišla ku mne a predložila papier na stôl.
,,Toto je tvoj nový cikací kalendár“, začala. Na papieri bolo napísané:
TERMÍNY MOČENIA:
10.00 OK/NOK
13.00 OK/NOK
16.00 OK/NOK
21.55 OK/NOK
,,To...čo je?“,nechápal som.
Na tvári sa jej zjavil trochu potmehúdsky úsmev.
,,To sú jediné termíny kedy budeš odteraz chodiť na malú“, vysvetlila.
,,Ale...rano tak neskoro a potom po 16 až pred 10tou? ČI si môžem vybrať keďže je tam OK/NOK?“, pýtal som sa.
,,Nieee“, povedala pobavene - ,,to sú všetko povinné termíny. OK/NOK je len na zaznamenanie ako sa ti pri tom bude dariť. A áno, ráno až o 10tej pretože chcem, aby sa ti mechúr poriadne naplnil a aby si to poriadnym prúdom vytlačil. Je to dôležité. Rovnako večer pred 22.00“, dovysvetlila. Srdce sa mi rozbúchalo stresom.
O 10.00 som začul jej mobilnú pripomienku.
,,Je čas Lukáš“, povedala vecne.
Naklusal som do kúpelne kde už stála pri otvorenej mise. Rozkročila si ma pred misu a stiahla mi kraťasy. Penis vypadol vonku a smeroval do misy.
,,Tak...začni močiť“, povedala a pozerala mi naňho spoza ramena. Prešlo asi 20 sekúnd ale zase som mal blok.
,,Monči....ja....nepôjde mi to...leb tu si“, dokázal som nakoniec vyjachtať.
,,Lukáš, po včerajšku proste sám močiť nebudeš.“
,,A nemôžem si pri tom aspoň sadnúť?“, skúsil som si to uľahčiť.
,,Milerada by som ti to uľahčila, ale naozaj potrebujem vidieť aj koľko vymočíš. Aby sme mali prehľad. Tak šup, pekne sa sústreď a začni cikať“, dodala skoro milo.
Stále to nešlo, bolo to proste na hlavu.
,,Dobre...budem odrátavať od 5 a po 1 musíš začať cikať. Sústreď sa!“, povedala napokon.
Pri pravom uchu sa mi začalo ozývať: ,,5......4.......3.......2“, obaja sme pozerali na penis - ,,1.....MOČ!“ dokončila hlasnejšie. Brutálne som sa skoncentroval a maximálne možne začal plne tlačiť. Z močovej trubice sa konečne začal valiť žltý prúd. Snažil som s najmä neminúť misu a darilo sa mi to našťastie takmer dokonale.
,,No...taaaak“, povzbudzovala ma. Asi po minúte a pol som konečne domočil.
,,No visíš, že vieš byť šikovný!“, pochválila ma - ,,myslíš že si dal 150ml?“, opýtala sa.
,,Asi aj viac“, odvetil som.
,,To by mala byť taký zdravá miera, musíme to ešte vylepšiť. A až na pár kvapiek si aj výborne trafil“, usmiala sa na mňa. Do papiera zakrúžkovala pri čase 10.00 OK.
7 1.8.2021 18:04:18
Téma: Úraz (5 odpovědí, posláno do Povídky)
Táto poviedka je riadny hardcore, ale už veľmi dlho vo mne driemala myšlienka vytvoriť čosi podobné. Ak sa bude páčiť, verím, žeby z toho mohla vzniknúť pekná séria
Život prináša rôzne situácie. Niekedy aj také, ktorým ťažko veriť. S Petrou sme sa milovali a bol som jeden z tých šťastných chlapov, ktorí mali za partnerku jednu z dvoch krásnych sestier V podstate si boli Petra a Monika veľmi podobné. Dve vysoké blondínky s výraznými očami, vysokou postavou a neuveriteľne súmernými krivkami.
Na korčuliach som stál 100x a veľa vecí robil podvedome aj v ten skoro letný podvečer. Prechodová rampa pri hlavnej ceste bola síce pomerne úzka, ale človek sa rokmi naučil, že pri dobrej pozornosti sa vždy dá prejsť úsek hlavnej cesty aj bez spomalenia. Akurát, že teraz sa to akosi nepodarilo. V poslednej chvíli som nevybral jej pravú časť a korčuľou zavadil o betónový múrik. Dvojité salto nd zemou by bolo ešte OK, ak by nenasledovala kvalitná šnúra rovno na cestný asfalt. Čo sa dialo prvú minútu potom si ani nepamätám pretože som proste odpadol. Až dodatočne mi Peťa povedala, že si najprv myslela, že do mňa narazilo snáď auto podľa toho hluku pri páde.
Vyšetrenie v nemocnici dopadlo katastrofálne. Zlomená sánka, obe ruky a natrhnuté perineum. Liečba? Mimimálne mesiac až dva!
Lekárka to zhodnotila pomerne monotónne: ,,Stále ste mali obrovské šťastie pán X“, začala, ,,mohlo to skončiť aj otrasom mozgu“.
Potom sa obrátila na Peťu - ,,sánka a ruky sú čisto o pokoji, horšie je to perienum“, začala trochu záhadne.
Peťa sa trochu vystrašila.
,,Budete musieť byť veľmi trpezlivý, najmä priateľ“, pokračovala, - ,,je tam veľký opuch a celkovo to natrhnutie sa musí ošetrovať opatrne. Samozrejme, prostatu nezaujíma nejaké zranenie a ďalej všetko produkuje. A tu nastáva problém. Nové šťavy začnú na opuch tlačiť a budú to ešte zhoršovať. Za normálnych okolností by ste mu vedela pomôcť....veď viete“, spravila dramatickú pauzu a žmurkla na Peťu a pozrela aj na mňa.
,,Najdôležitejšie pre liečbu je správne a pravidelné vykonávanie procedúry, ktorú vám musím poriadne vysvetliť. Kľúčové ale je, že priateľ detaily o nej nesmie vedieť dopredu. Mohlo by to mať negatívny vplyv na výsledok.
Po týchto slovách ma oblial znova studený pot.
,,Bolo by lepšie ak by ste prišla zajtra sama na inštruktáž, pre úspešnú procedúru je nevyhnutné, aby priateľ detaily nepoznal a naozaj tam bol moment prekvapenia“, dokončila.
Po týždni som bol doma, ale bolo nereálne byť v tomto stave sám. Poviete si – Peťa. Nebolo to ale také jednoduché. Peťa mala práve rozbehnutú sľubnú prácu až v Prahe a domov chodievala iba raz za 2 týždne aj to nie vždy. Monika na druhej strane bola priamo z nášho mesta. Ten nápad sme rozoberali 4 dni a z každej strany nám prišiel bizarný. Nevedel som ti to predstaviť, ale Peťa si zas nevedela predsatviť, že u nás bude úplne cudzia žena, čo i len sestrička.
,,Monika súhlasila. Zajtra ideme spolu k lekárke, aby nám ukazála procedúru“, začul som pri nedeľnom obede a oblial ma studený pot.
,,Peti...ja neviem“, vyjachtal som nakoniec.
Zatvárila sa dosť nespokojne: ,,Lukáš, už sme to prebrali! Takú prácu ako teraz nemusím už nikdy zohnať a Monča sa zachovala úplne úžasne. Pôvodne chcela ísť na dovolenku na Malorku s Ivanom, ale tieto dva týžde obetuje pre nás a Ivan ide nakoniec sám. Musíš sa proste vzmužiť!“ dokončila rázne. Ťažko sa na to dalo odpovedať.
V pondelok od rána som bol ako na ihlách. Peťa odišla po Moniku a nevracali sa už druhú hodinu. Prišli napokon o 10.20
Sedel som v kuchyni. Najprv vošla Monika - ,,ahoj“ – pozdravila.
,,Ahoj“ – odvetil som.
Hoci bolo 2.7., mala na sebe bielu blúzku na ramienka, rifle a dokonca aj ponožky. Jej postava, ale stále vynikla. Vždy pôsobila takým šibalským a zároveň veľmi záhadným dojmom. Často používala sarkazmus a dokázala ním odzbrojiť nielen mňa, ale mužov všeobecne. Proste, vedela ako vyzerá a čo vyžaruje a pracovala s tým tak, že chlapi všeobecne z nej boli namäko. Mala tú úroveň krásy, ktorá za každých okolností vyžaruje brutálne libido a sexepíl. A veľmi intenzívne oči.
,,Hlavne...ďakujem!“, nevedel som ako inak zhodnotiť na čo sa podujala.
,,Ta...ešte neďakuj“, povedala napokon po chvíli keď si sadla s miernym záhadným pohľadom a úsmevom.
Bol som trochu v rozpakoch čo hneď spozorovala.
,,Ale nie...srandujem“, odvetila teraz už s pobaveným úsmevom.
Peťa sa pobalila a Monika si zatiaľ spravila kávu.
,,Tak sa majte a držte sa“, rozlúčila sa s nami Peťa o 11.00
Vonku už bolo snáď 30 stupňov a v byte ešte horšie.
,,Počuj“, začala keď sa vrátila do kuchyne, ,,je pravda že včera si mal posledný blokátor?“
Blokátor bol liek, ktorý som užíval tesne po úraze a ktorý v podstate umelo tlmil libido a tvrobu nových spermií, aby sa pri tom opuchu tak nemnožili. Samozrejme to ale bolo neprirodzené a ak by som to btal dlhšie, mohlo by to mať vplyv na plodnosť. Nedeľa bola maximum.
,,Áno“, odvetil som. ,,Prečo?“.
,,No...ja nechcem zle, ale máte tu katastrofálne horúco. Mohla by som si požičať nejaké voľnejšie tričko a kraťasy od Peti?“
Trochu m to zaskočilo ale prišlo mi to dosť logické. ,,Jasné“, odvetil som.
,,Ďakujem...a rada by som s dala dole aj ponožky“, pokračovala.
To ma zaskočilo viac. Ja a chodidlá, to je nerozlučná dvojica ale neviem či si to niekedy Monika všimla.
,,Dobre“, odvetil som a snažil sa zakryť rozpaky.
,,OK“, odvetila a podišla ku mne - ,,poď mi ukázať, ktoré môžem a kde ich má“.
Prešli sme do spálne k šatníku.
,,Tak ktoré?“, spýtala sa po chvíli.
,,To je jedno“, odvetil som.
,,Vôbec nie. Sú Petine a ty ako jej priateľ musíš vedieť“, vyzvala ma.
Nakoniec som zvolil jednoduché biele tričko a modré kraťasy.
,,Dobre...choď si do obývačky zapnúť telku“, nasmerovala ma vonku.
Prišla asi za 5 minút.
,,Aha...visíš, stále zabúdam, že sám to nevieš“, usmiala sa na d faktom, že telku som si zo zlomenými rukami mohol zapnúť len ťažko a tak som tam sedel potichu.
Nedalo mi. Samozrejme že som sa dostal pohľadom k nohám. Peťa zvykla nosiť v lete šľapky, Monika ostala po prezlečení naboso.
Zapla mi telku a odišla variť obed.
,,Obed“ – ozvalo sa o 12.20. Vstal som a prešiel do kuchyne.
Na stole čakala porcia slepačej polievky a granadír.
,,Prepáč...som ako automat, nabudúce sa už spýtam čo máš rád“ – povedala.
,,To je v pohode“ – odvetil som a sadol si.
Bolo to neuveriteľne bizarné. Prvykrát v živote snáď od batoľata ma išiel niekto kŕmiť. Podišla ku mne zozadu a stoličku zasunula až na hranu stola. Prešla na opačnú stranu, sadla si a prisunula sa podobne aj ona zo svojej strany. Zobrala lyžičku a nabrala prvú porciu polievky.
,,Tak...otvor ústa“ – povedala a začala lyžičku približovať k mojej puse. Napokon ju vložila dnu.
,,Au...hoguce“, vyprskol som prekvapene keď sa obsah lyžice vlial do mojich úst a vriacu polievku som vypŕskol na stôl.
,,Bože...prepáč...ta čo som až tak zohriala...popálilo Ťa?“ – sama bola prekvapená.
,,Budeš si fúkať“, povedala keď zase zamiešala polievku. Nabrala novú lyžicu a priblížila opatrne k ústam.
,,No...fúkni si“ – vyzvala ma a ja som jemne fúkal na lyžicu. Vložila ju dnu.
,,OK?“ – overovala.
,,Hej“, povedal som spokojne. AJ tak to ale bol ďalší boj. Načasovanie lyžice inou nie vašou rukou je nedokonalé a tak sa zopár krát stalo že po vložení do úst sa časť lyžice vyliala aj tak na stôl a dokonca mne na tričko. Rovaká situácia sa opakovala s granadírom a tak som na záver bol umastený ako 2 ročné decko.
,,Ty vyzeráš“, zhodnotila nakoniec - ,,dúfam, že sa to do budúcna zlepší.....nemáte prasiatko“, dokončila.
Zobrala kuchynské pomitko - ,,ukáž“, povedala a začala mi utierať zamastené ústa.
,,Poď...prezlečieme tričko“, zobrala ma zase do spálne.
Aj to bol boj. Ruky boli veľmi nehybné a zdvihla mi ich iba s veľkou námahou. Tvár mi krivila bolesť. Napokon sme to ale po 10 minútach zvládli a mal som čisté tričko.
Káva za obedom bol asi omyl lebo od 15.20 som si uvedomil že mi treba neuveriteľne močiť. Bola to agónia. Vôbec ma to dovtedy nenapadlo a nevedel som ako to spravíme. Bojoval som. Hodinu, dve. O 17.40 som sa už v kresle asi viditeľne mrvil.
,,Čo...dačo ťa bolí“, všimla si.
Nevydržal som. ,,Ja....potrebujem na malú!“ zrúkol som.
,,Ta čo nekričís...bože...poď“ – rýchlo ma zdvihla a išli sme do kúpelne.
,,Také veci musíš hneď kričať, obzvlášť v tvojom stave“ – doplnila. Otvorila misu a začala mi sťahovať nohavice.
,,Neboj, zvládneme to“, vravela pri tom. Už zostali len boxerky.
,,Rozkroč sa!“, prikázala a ja som poslúchol. Vzápätí mi jedným ťahom stiahla zozadu boxerky a odhalila moj penis.
,,Dobre...moč!“, zahlásila a pozrela na penis. Bol som úplne mimo. Celá prudkosť a bizarnosť situácie ma ešte viac vystresovali. Bol to začarovaný kruh – na jednej strane mi išiel prasknúť mechúr, ale na druhej som nedokázal začať močiť lebo nadomnou stála.
,,Moni....ja.....nejde mi to keď tu si!“, vyjachtal som.
,,Tak dobre...potom ma zavolaj“, zľutovala sa nado mnou a odišla.
Konečne som sa uvoľnil. Nemalo to konca a ja som sa nedokázal kontrolovať. Močil som ako z cisterny a mal problém bez rúk udržať smer. Hraba záchoda, doska, kachličky pri záchode, hotový bordel! Trval to snáď 2 minúty.
,,Bože...Lukáš!“ zahriakla ma keď sa vrátila. - ,,si normálny???“
Išiel som sa prepadnúť od hanby.
,,Tak ja som sem neprišla upratovať tvoje chcanky!...To si vôbec trafil aj do misy?“
,,Trochu“, odvetil som zahanbene.
Potichu mi vytiahla spodky späť a bez komentáta vyviedla späť do obývačky.
8 1.8.2021 11:40:14
Re: Príbehy s mojou femme fattale (9 odpovědí, posláno do Povídky)
Inak okrem písania som sa rozhodol aj pre založenie nového fóra zameraného na cudnosť a odopieranie orgazmu pretože si myslím, že na Slovensku niečo také dosť chýba.
Všetky poviedky teda nájdete aj na:
https://cudnost.webboard.org
9 1.8.2021 11:39:08
Re: Príbehy s mojou femme fattale (9 odpovědí, posláno do Povídky)
VÝLET
Od výletu na Muráň prešli asi 3 týždne a pre Lukáša to začínalo byť ťažké. V práci práve
prežívali dosť stresujúce obdobie a on sa pristihol, že minimálne raz denne na Moniku myslí.
A myslel aj na pocity, ktoré cítil keď mal v rukách jej nádherné chodidlá. A tak sa napokon
odhodlal.
Ahoj. Ako sa máš? Myslíš, že by sme mohli niekedy vyjsť von aspoň sa prejsť? – opýtal sa
v správe.
Odpoveď cinkla asi za 2 hodiny.
Prechádzka a káva? To by šlo. Vyberáš miesto a ja čas.
Tak sa do toho pustil. Najskôr naozaj uvažoval iba o kratšej prechádzke, ale potom
narazil na toto:
https://www.podmevon.sk/vylet/masiarsky-bok-pri-krupine
Mal pocit, že ide o jej šálku kávy a tak jej to poslal.
Vravel si prechádzka a toto je riadny výlet Ale OK, môžeme. Budúci piatok o 9.00 –
navrhla termín.
Je ľahšie brodiť sa životom, keď vás čaká niečo príjemné, na čo sa tešíte. Takže pre
Lukáša ubehol po dlhej dobe týždeň ako voda a všetko bolo ľahšie.
A nadišiel piatok 9 hodín ráno. Bol už začiatok septembra a to začína byť pre chlapov
vždy nevýhoda – krásne krivky z leta pomaly miznú v jesenných outfitoch. Ale ak poznáte
niekoho ako je Monika, je to aj tak jedno. Patrí medzi tie ženy, ktoré sa môžu obliecť aj do vreca
a stále vyniknú. Samozrejme, nemala na sebe vreco. Pod zmyselnými očami, ktoré boli ako vždy
súčasťou krásnej tváre, mala modrú športovú bundu a potom biele turistické nohavice.
Auto zaparkovali neďaleko obce Babiná, tak ako im radil turistický sprievodca. Chvíľu
mlčky kráčali po lesnej ceste.
- Tak čo, ako sa máš? – začala Monika.
- Ach...samý stres poslednú dobu – odvetil Lukáš.
- Pracovne? – opýtala sa zvedavo.
- Áno.
- Tiež to mám podobne. Ale som rada, že už aspoň nie sme zavretí medzi 4 stenami. Tie
opatrenia boli hrozné – zhodnotila pocity mnohých po pandémii.
Chvíľu boli opäť ticho a obdivovali miestnu prírodu. Čoskoro narazili na vstup do starého
tunela. Prešli ním pomerne rýchlo a ocitli sa na drevenom moste ponad riečku Krupnica.
- Vieš, že na Teba myslím v podstate každý deň? Myslíš, že je to zvláštne? – odhodlal sa
na otázku.
Zatvárila sa trochu prekvapene a bolo vidno, že rozmýšľa.
- Hmmm...neviem. Asi trochu áno...Ale sme priatelia – odvetila napokon.
- Myslíš každý deň aj na iné kamošky? – opýtala sa po chvíli.
Trochu ho to prekvapilo, ale odpoveď poznal.
- Nie.
Zareagovala jemným a trochu tajomným úsmevom.
Ak sa do niekoho naozaj zbláznite, nikdy nestačí len fyzická krása. A tak to bolo aj
v tomto prípade. Lukáša bavila aj Monikina osobnosť, jej vystupovanie. Cítil niečo ako
prepojenie na duchovnej úrovni, prepojenie, ktoré dokáže presiahnuť našu každodennosť a siaha
kdesi vyššie, do sfér, ktoré často nevieme pomenovať, iba ich tušíme.
Teraz sa ocitli na starej lesnej ceste odkiaľ to bolo už len na skok do k skalopádom
Mäsiarskeho boku. Atmosféra ich naozaj očarila. Voda pretekajúca pomedzi obrovské kamene
vytvárala príjemný zvukový efekt, ktorý vás odstrihol od každodenných starostí. Hoci bol už
september, stále bolo počuť aj spev vtákov v korunách stromov.
Na záver sa ocitli na čistinke za skalopádmi. Drevený stôl a lavičky boli zasadené vo
vzdialenosti, kde ste vodu stále počuli, ale dalo sa aj fajn porozprávať. Monika si zložila svoj
ruksak a začala rozkladať. Paradajky, sendviče, kola....bola naozaj pripravená.
- Fúúha...a ja nič nemám – zahanbil sa Lukáš.
- To nič – odvetila, - ty dnes zabezpečuješ kávu – usmiala sa.
Sendviče chutili po takejto prechádzke výborne. O paradajkách ani nehovoriac. Rozhovor
príjemne ubiehal a tak sa napokon Lukáš odhodlal aj na túto tému.
- Vieš...priznám sa, že často myslím aj na tú masáž.
Monika sa usmiala, - bolo to fajn – odvetila napokon a pozrela mu do očí.
- Ja...myslíš, že by som to ešte mohol skúsiť? – pokračoval po chvíli.
Monika zahryzla do sendviča a mlčky premýšľala.
- Hmmm...Možno – odvetila.
Na Lukášovej tvári sa objavilo očakávanie.
- A dalo by sa aj...dnes? – pokúsil sa.
- Teda..ty sa nezdáš! – zareagovala trochu prekvapene ale stále s úsmevom.
- Prepáč – odvetil.
- V pohode.
Opäť mlčky sedeli a dokončovali sendviče.
- Tak dobre – začala napokon Monika, - môžeš ma vyzuť. Pôjdem sa prejsť k tomu
skalopádu a aspoň si osviežim nohy.
Lukáš sa presunul bližšie k lavičke a kľakol si pred Moniku. Tentokrát mala čierne
turistické botasky, ktoré sa podujal rozšnurovať. Potom obe botasky stiahol a objavil čierne
kotníkové ponožky.
- Teraz opatrne, dobre? – prerušila ho keď sa rukami blížil k chodidlám. Zamrzol
a nechápal.
- No pamätáš. Nechcem, aby si sa dotýkal priamo pokožky. Musíš ma vyzuť len tak, že ich
stiahneš –, vysvetlila.
- Tak radšej ich vylož na lavičku – požiadal ju.
Monika zdvihla svoje úžasné chodidlá a oprela si ich na lavičku. Lukášovi búšilo srdce
a ledva sa koncentroval. Pomaly chytil pravou rukou prsty jej ľavého chodidla a snažil sa
stiahnuť celú ponožku naraz. Ale veľmi to nešlo.
- Mohla by si ho zdvihnúť do vzduchu? – požiadal ju.
- Jasné – odvetila a ľavé chodidlo sa ocitlo nad lavičkou.
Teraz ľavou rukou opatrne uvoľnil ponožku z kotníka a vytvoril pri prstoch medzeru
vďaka ktorej to išlo úplne hladko. Bol to opojný pocit – ponožka odhalila prekrásne tvarované
ľavé chodidlo, tak ako ho stvoril Boh.
- No vidíš, šikovný – zareagovala na to pobavene Monika, - teraz pravé – pokračovala
a zdvihla pravé chodidlo.
Lukáš odložil vyzutú ponožku na lavičku a zopakoval rovnakú techniku vyzúvania aj na
pravom chodidle. Vidieť vedľa seba obe bosé chodidlá tohto úžasného dievčaťa bol splnený sen.
Jedna z mála možností, ako zažiť raj už tu na zemi.
- Ďakujem – vytrhla ho z rozjímania Monika, - idem si ich osviežiť do vody – dokončila
a vydala sa bosky k skalopádom.
Lukáš z diaľky sledoval ako si vychutnáva možnosti Mäsiarskeho boku. Po chvíli sa
svojou ladnou chôdzou vrátila späť k nemu.
- Bolo to super – zhodnotila spokojne a posadila sa opäť na lavičku.
- Môžeš mi ich obuť – vyzvala ho napokon a vyložila si chodidlá ako predtým.
Lukáš zobral ponožku z lavičky a bol veľmi opatrný. Obúvanie bolo o dosť ťažšie.
A chodidlo bolo navyše teraz ešte aj vlhké. Ponožku teda najprv nahrnul na hrubšiu vrstvu
a opatrne priložil k prstom ľavého chodidla. Monika sa tvárila spokojne a na tvári mala úsmev.
- Opatrne! – ešte naňho trochu zvýšila tlak.
Ruky sa mu trochu zatriasli ale začal. Ponožku pomaly oprel o prsty a sťahoval na dĺžku
celého chodidla. Hrozne túžil čo i len šuchnúť po jej krásnej jemnej pokožke, ale samozrejme, že
jej prianie rešpektoval. Ponožka bola čoskoro obutá. Zopakoval to na pravej nohe.
- Super, vďaka – zhodnotila Monika.
- Mohol by som teda? – vyzvedal.
- Mohol – odvetila mu po chvíli.
Opäť sa priblížil oboma rukami k ľavému chodidlu a začal ho jemne masírovať. Bola to
agónia a siedme nebo zároveň. Siedme nebo, lebo držal v rukách chodidlo baby, z ktorej bol
úplne paf a agónia, lebo to bolo stále len v ponožke. Napriek tomu cítil jej úžasnú pružnosť,
pevné a krásne tvarované prsty. Pokračoval pravým chodidlom.
- Pozor, už len minúta – vytrhla ho z príjemnej letargie Monika.
Na 10 minútové pravidlo skoro zabudol.
- Stop! – zavelila Monika.
Bolo to také rýchle a vedel by pokračovať aj hodinu, ale Monikine prianie zase
rešpektoval. Pustil pravé chodidlo.
- Ďakujem – odvetila spokojne a zložila chodidlá z lavičky. Začala sa obúvať.
Napokon mu to nedalo.
- Počuj..prečo všetky tie pravidlá? – opýtal sa zvedavo.
Na tvári sa jej opäť objavil zamyslený výraz a pozerala ním trochu do neznáma.
- Hmmm...vidím, čo všetko to s tebou robí, tak hádam rozumieš a nechceš to pokaziť –
vysvetlila napokon.
Zdalo sa že rozumie len tak na polovicu.
- Pozri, je to fajn, ale naboso by to asi bolo až príliš intenzívne – dovysvetlila.
Zatváril sa trochu sklamane.
- Keď ja by som tak veľmi chcel – vyjachtal napokon, - aspoň raz!
- Ja viem – zatvárila sa chápavo, - ale rešpektuj to prosím.
Káva vo Zvolene chutila fajn a potom sa už pobrali domov.
V aute vyzeral zamyslene.
- Stále na to myslíš? – opýtala sa.
- Áno – odvetil.
- Možno...jedného dňa. Aj na boso. – povedala napokon.
Lukáš sa zatváril prekvapene.
- Záleží to na tom, čo všetko si ochotný pre mňa urobiť. Porozmýšľaj – dokončila.
- Dobre – odpovedal.
Cesta domov ubiehala rýchlo.
10 1.8.2021 11:37:52
Re: Príbehy s mojou femme fattale (9 odpovědí, posláno do Povídky)
MURÁŇ
Prešiel mesiac a Lukáša napadlo, že skúsi Moniku opäť pozvať aspoň na kávu. Už mu
chýbala.
Iba káva? Radšej by som zas vypadla na nejaký výlet – odpísala.
Potom dostal nápad. Veď spomínala to syslovisko pri Muráni. Bola polovica augusta
a teda čas na to ako stvorený.
- Tak čau – pozdravila ho.
- Ahoj – odvetil.
Tentoraz mala kvôli šoférovaniu na očiach slnečné okuliare. Na sebe mala tričko vo
vzore šachovnice, krátke rifľové kraťasy a tak ako naposledy, na nohách biele botasky.
Počítali s plnou sezónou a nemýlili sa. Zaparkovať v Muráni a požičať si bicykle na
posledných 2,6 kilometra bol dobrý nápad. Obaja nebicyklovali už veľmi dlho a tak to bol
príjemný zážitok. Vietor odrážajúci sa od Muránskych kopcov ich pred príchodom príjemne
osviežil a tak im nevadila ani 26 stupňová horúčava.
Zdalo sa, že aj sysľom by sa zišlo, ak by vedeli bicyklovať. Dosť im chýbal tradičný
zvedavý pohľad, aký poznáme z obrázkov v časopisoch a tvárili sa skôr znechutene z horúčavy
a toľkého záujmu všetkých tých ľudí. Ale tak ako nám ľudom, aj im dokáže prudko zlepšiť
náladu dobré jedlo. Preto nečudo, že sa párik, ktorý práve kŕmila Monika ďatelinou a púpavami
hneď zdal spokojnejší.
Pobudli tam ešte 20 minút, ale zdalo sa im to na výlet trochu málo. A tak sa vybrali prejsť
jednou z mnohých lesných cestičiek. Rozprávali sa o bežných životných starostiach, o tom čo za
mesiac zažili. Lukáš sa napokon rozhodol, že to skúsi.
- Vieš...je mi to trochu blbé – začal.
- Čo ako? – trochu nechápala Monika.
- No...minule...tie nohy – pokračoval.
- Že ma boleli? – usmiala sa.
- Nie...že som navrhol masáž...dúfam, že je to v pohode – dokončil.
Monika pokračovala asi minútu v chôdzi so zamysleným výrazom v tvári. Napokon
začala:
- A prečo blbé? Veď masáž chodidiel môže byť fajn.
- Nevedel som, ako to berieš – vysvetlil.
- Fakt by si to chcel skúsiť? – opýtala sa so zvedavým výrazom v tvári.
- Veľmi – priznal úprimne Lukáš.
Monika sa posadila na lavičku pri jednom z odpočívadiel, ktoré bolo vsadené do
príjemného tieňa v zátiší.
- A chceš to skúsiť teraz? – povedala pokojne.
Lukáš najprv skoro odpadol. Srdce sa mu rozbúšilo od vzrušenia a strachu zároveň.
- Myslíš priamo tu? –
- Prečo nie – odvetila.
- A...čo keď niekto príde? – opýtal sa trochu udivene.
- No a? Kamošku bolia nohy...alebo mi možno vošiel do botasky kamienok – vymyslela
úplne v pohode.
- No...dobre – odvetil po chvíli.
- Tak pozri či nevošiel. Do pravej botasky – pokračovala a pozrela sa smerom k svojej
pravej botaske.
Lukáš si pomaly kľakol a začal rozšnúrovavať Monikinu pravú botasku. V tom sa
úprimne rozosmiala.
- Ty si blázon – povedala pobavene.
- Čo? – trochu nechápal a bol v rozpakoch.
- Nič. Len ma pobavilo, čo všetko si pre mňa ochotný spraviť – vysvetlila.
- Rýchlo to späť zašnuruj. Jasné, že mi tu nebudeš masírovať chodidlá.
Lukáš bol ešte viac mimo, ale spravil ako povedala a o chvíľu už bola pravá botaska späť
zašnurovaná.
- Môže byť, ale napríklad niekde v hoteli. Ak sa ti podarí niečo booknuť, tak ti to tam
možno dovolím – dokončila a pomaly sa postavila.
Hoci bolo už 14.20, mal šťastie a izba v hoteli Muráň bola ešte voľná.
- Dobre. Tak vyzuj mi pomaly botasky – začala keď sa za nimi zatvorili dvere na izbe.
Lukáš si opäť kľakol a pustil do rozšnurovania botasiek.
- Prečo práve nohy a chodidlá? – nechápala Monika.
- Neber to tak, že je to jediná vec, na ktorú sa koncentrujem, si prekrásna žena a všetko...
- Tíško – prerušila ho. – Pýtala som sa na nohy – vyžadovala ďalej odpoveď.
- No...ako to nazvať?...fetiš? – hľadal správne slová, - jednoducho ma to veľmi vzrušuje –
dokončil hľadiac na ňu hore zo svojej trochu podriadenej pozície.
- Hmm...zvláštne – skonštatovala so zamysleným výrazom.
- Dobre. Môžeš ich vyzuť, ale daj pozor, aby si sa dotýkal iba ponožiek – vyžadovala.
Lukáš pomaly chytil jej ľavú rozšnurovanú botasku a opatrne ju stiahol dole. Odhalil tak
krásne tvarované chodilo, ktoré pokrývala biela kotníková ponožka. Bolo to preňho očarujúce.
To isté zopakoval s pravou botaskou.
- Dobre. Choď sa posadiť na gauč a otvor nejaké víno – pokračovala Monika.
Prešiel ku izbovej chladničke a vybral z nej Cabernet Sauvignon rosé. Našiel vývrtku a dva
poháre a prešiel ku gauču, na ktorom už sedela Monika.
- Na zdravie – zdvihla pohár.
- Tak na zdravie – odvetil a pritisol pohár na štrngnutie.
Po chvíli rozjímania pokračovala:
- Tak dobre. Dovolím ti pomasírovať mi obe chodidlá. Ale len na 10 minút a iba
v ponožkách..dobre? – zakončila.
Lukáš bol trochu prekvapený, ale bolo to viac, ako si kedy vedel predstaviť.
- Dobre – odvetil.
Zdvihla nohy a obe chodidlá si vyložila na jeho kolená. – Začni ľavým – posmelila ho.
Lukáš pomaly vzal do rúk ľavé Monikine chodidlo a prvýkrát v živote začal niečo, čo ešte
nikdy neskúsil. Trochu sa do toho dostával, ale po prvej minúte sa zdalo, že Monika ma
spokojný výraz na tvári. Pomaly si usrkávala z výborného vína a Lukáš pokračoval v jemnom
stláčaní prstov a celej spodnej plochy chodidla. Zároveň si dával obrovský pozor, aby sa omylom
nedotkol priamo pokožky, tak ako si to priala. Bolo to krásne a oveľa intenzívnejšie, ako si kedy
vedel predstaviť.
- Teraz pravé – vytrhol ho z príjemnej letargie Monikin hlas.
Vo vzduchu sa teraz ocitlo jej pravé chodidlo, ktoré vzápätí začalo dostávať pozornosť, akej
sa dovtedy tešilo to ľavé. Dalo sa povedať, že kvalitnejšiu, keďže Lukáš sa počas masírovania
toho ľavého dostal do tempa a teraz mu to už išlo lepšie. Aj Monike sa to páčilo. Masáž
chodidiel po takomto výlete zameranom na chôdzu prišla naozaj vhod. Obaja si ale
uvedomovali hranice, ktoré boli medzi nimi nastavené a tak, keď nadišla 10 minúta, Monika
ho upozornila:
- Tak dobre. Stop!
Stiahla obe nohy a dopila víno.
- Ďakujem. Idem sa opláchnuť a môžeme ísť – zakončila.
- To ja ďakujem – odvetil Lukáš a tiež dopil svoje víno.
Takto sa skončil ich výlet do Muráňa.
11 1.8.2021 11:35:39
Re: Príbehy s mojou femme fattale (9 odpovědí, posláno do Povídky)
RÍM
Lukáša zobudila notifikácia na mobile. Bola ešte tma, 6.50 ráno. Načiahol sa po telefóne
a rozsvietil obrazovku. Ihneď sa mu rozbúchalo srdce. Správa od Moniky! Bola to už priam
podvedomá reakcia.
Tak dobre. Ja môžem 15 a 16. Vyberám si ten all inclusiv a samozrejme 2 samostatné
izby. Daj do večera vedieť...
Neveril vlastným očiam! Ona s ním naozaj chce ísť do Ríma. Naraňajkoval sa a začal
makať. 2x Rím z Košíc, odlet 14 júla o 22.00 Let trvá 6 hodín, takže príchod cca o 4 ráno 15
júla. Takto jej to zhrnul aj do správy. O hodinku to cinklo:
Fíha, super! Takže sa vidíme v stredu o 20.30. Môžeme tvojim autom?
Jasné – odpísal.
Na parkovisku pri Kauflande ju zbadal ihneď. Samozrejme, veď už ju poznal. Ale určite
by si ju všimol aj keby ju videl prvýkrát. Monika bola ten veľmi zriedkavý typ ženy, ktorú keď
postavíte medzi ďalších 10 žien, ktoré ste nikdy v živote nevideli, ihneď vynikne. Pre chlapa je
neskutočným šťastím, ak môže niekoho takého spoznať. A absolútnym blahom, ak ho dokáže tá
baba milovať. Monika bola pomerne vysoká, všetko sa začínalo pážacím účesom, z ktorého
žiarila plná tvár a tie najtajomnejšie a zároveň najuhrančivejšie oči, aké si dokážete na babe
predstaviť. Bolo jedno, či mala na sebe rifle a sveter alebo šaty. Teraz ale bolo leto, 27 stupňov
a stála tam v krásnych modrých šatách na ramienka, na pravom ramene biela kabelka, odhalené
nohy sa končili v štýlových bielych botaskách. Tentorkát mala na tvári výraz, ktorý by sa dal
najlepšie opísať ako očakávanie. Baby týchto kvalít si môžu dovoliť jednu vec – aroganciu. Sú
také krásne a inteligentné, že si naozaj môžu vyberať a dospieť až k prehnanému sebavedomiu
a pýche. To však nebola Monika. Keď otvorila ústa, čaro jej osobnosti sa ešte znásobilo. Na
každého pôsobila veľmi prirodzene a zo začiatku možno dokonca trochu placho. Ak vás však do
svojho sveta pustila, spoznali ste úžasné, energické dievča zo zmyslom pre humor, ktorý ešte
znásoboval aj jej zmysel pre sarkazmus. A toto dievča s ním teraz cestovalo do Ríma! Niektoré
dni sú proste aj rajom na zemi.
- Čau – pozdravila keď nastúpila do auta.
- Ahoj – odvetil Lukáš.
Cesta do Košic ubiehala pomerne rýchlo. Či už na káve alebo aj teraz sa časom vždy
dostali k rôznym, aj osobnejším témam. Pre Lukáša bol trochu zvláštny fakt, že táto úžasná baba,
podľa vlastných slov, bola tak často sama. Manžel naozaj veľa pracoval a niekedy mala už
jednoducho pocit, že jej časť života prebieha pomedzi prsty. A staré mestá zbožňovala. Preto
bola aj ona za túto príležitosť rada. Akonáhle vyrazili na diaľnicu, pustili z hlavy svoje bežné
starosti a prepli sa do dovolenkového módu.
Let bol pohodový a tak sa snažili aspoň trochu si počas neho pospať. Do hotela dorazili
o 4.25 ráno.
- Teda, aj tak som riadne uťahaná. Raňajky o 7.30? – opýtala sa pred dverami svojej
izby.
- Tak to tu píšu – pozrel opäť do bulletinu.
- Dobre, tak o 7.30 v jedálni – rozlúčila sa.
Je to príjemný pocit, ak sa na takomto mieste ocitnete s niekým, na kom idú ostatní
nechať oči. Monika, tak ako zvyčajne, rozžiarila po príchode celú hotelovú jedáleň. Zbožňoval na
nej prirodzenosť. Zriedka mala čo i len narúžované pery a ešte nikdy na nej nevidel farebne
lakované nechty na rukách. Raňajky boli pomerne ľahké a typicky prímorské. Najmä veľa rýb
a na záver brioška s kapučínom.
Bolo 9.20 ráno, ale už v tomto čase takmer 30 stupňov. Kde inde začať spoznávať Rím
ako v slávnom Koloseu? Hoci táto, kedysi najväčšia budova v celom Ríme čosi zubom času
stratila zo svojej majestátnosti, stále ohurovala tisícky turistov. A teraz tu stáli v nemom úžase aj
Lukáš a Monika. Vo vzduchu bola veľmi príjemná atmosféra, svet bol práve po ťažkom boji
s celosvetovou pandémiou a toto leto bolo takým prvým symbolickým nádychom po veľmi
ťažkých a depresívnych časoch. Lukáš a Monika boli súčasťou asi 50 člennej skupiny, ktorá to
práve teraz takto cítila. Možno to bol taký symbol, že niekedy je treba proste vydržať. Ako toto
Koloseum – hoci poznamenané storočiami, stále sa tu týčilo a bolo súčasťou moderného
veľkomesta. Moniku to, ako mnoho iných historických budov, fascinovalo. Lukáš raz vyslovil
teóriu, že je to preto, lebo je to nejaká skúsená duša a už si na tomto svete čosi prežila. Ktovie,
možno sa už v Ríme ocitla a to aj v čase keď dal cisár Vespasianus v roku 72 príkaz na jeho
vybudovanie. Pomáhala ho projektovať? Možno preto teraz cítila zvláštnu, nevysvetliteľnú
nostalgiu. Doba sa zmenila, ale sila miesta zostáva. Ale ťažko povedať, autor zatiaľ nepoznal
Monikin názor na minulé životy Len vedel, že čosi vyžaruje a že takého človeka nestretnete
každý deň. Ani každý druhý...
Pri Koloseu trochu vyhladli a tak sa rozhodli sadnúť si na ďalšiu kávu a koláčik. Monika
ho trochu prekvapila tým, že napr. kávu si nesladila. Hoci čokoládu a koláčiky zbožňovala.
- Môžem ja? – opýtala sa keď došlo na účet.
- Ta čosi, nemôžeš – odvetil automaticky. Dovolili by ste platiť za kávu a koláčik babe,
ktorú považujete za absolútne stelesnenie dokonalosti? Ani Lukáš nedovolil.
O 10.50 už stáli na Piazza della Rotonda a pred nimi sa týčila ďalšia dôležitá budova –
Panteón. Tu sa to kedysi všetko začalo. Teda aspoň pre náboženstvo. Chrám bol pôvodne
zasvetäný všetkým Bohom. Ich 50 členná skupinka práve stála v nemom úžase nad
majestátnosťou tohto diela. Bol to testament toho, čo všetko ľudia dokážu ak sa spoja a vytýčia si
jasný cieľ.
- Odfotil by si ma? – trochu ho prekvapila otázkou.
- Jasné – odvetil. Na okamih ho napadlo, že sa skúsi opýtať, či by mu nedovolila
odfotiť sa spolu s ním, ale potom mu to prišlo trochu zvláštne. Napr. na Facebooku
bývala na foto väčšinou sama. A tak vznikli Monikine foto z Panteónu.
Tieto majestátne budovy vám zaberú čas a v horúčave dostane telo zabrať. Bolo asi 11.40
a tak sa rozhodli, že je čas na kvalitný obed.
Aj reštaurácia vyzerala majestátne. Bol to bývalý zámok a jeho dominantou v letných
mesiacoch bolo dlhé záhradné krídlo lemované z jednej strany hradným múrom a z vonkajšej
strany vysokým živým plotom. Čiastočne to tak pôsobilo takmer ako tunel, ale napriek tomu tam
bolo dostatok svetla.
- Asi vonku, však? – navrhla voľbu Monika.
- Určite – potvrdil Lukáš.
Veľký dubový stôl, kde oproti sebe sedeli, bol v príjemnom tieni. V Taliansku nie ste
každý deň a tak sa rozhodli pokračovať v načatom štýle z rána a zostať verný talianskej kuchyni.
Začalo to aperitívom, konkrétne likérom Amaro.
Ako prvý chod, tzv. primo si zvolili rizoto. Konverzácia príjemne ubiehala, hoci Lukáš
bol zo začiatku dosť plachý a nervózny. Netrvalo to ale veľmi dlho, pretože Monika bola, ako
vždy, veľmi milá a vnímavá. Hoci vedel, že vie byť aj striktnejšia – ak bolo treba.
Taliani majú svojich obedných chodov neúrekom, ale najmä kvôli obrovskému teplu sa
rozhodli skončiť pri seconde – druhom chode. Zvyčajne je to ryba a tak zvolili pstruha na masle
a k tomu aj pohár vína.
Druhá časť dňa mala jasný plán. Chceli stihnúť ešte Sixtínsku kaplnku, Baziliku svätého
Petra a keďže bola taká horúčava, zakončiť deň pri fontáne di Trevi.
Ocitnúť sa na týchto miestach vám dokáže otvoriť oči a zmeniť pohľad na život. Je jedna
vec čítať o Sixtínskej kaplnke a niečo úplné iné zrazu sa ocitnúť pred veľkoleposťou maľby ako
je Michelangelov Posledný súd. Tých takmer 165 m2 a 390 namaľovaných postáv vás dokáže
utvrdiť v myšlienke, že človek, hoci stále plný zvieracích inštinktov, ak sa dokáže koncentrovať,
vie vytvoriť diela, ktoré ho presiahnu a ašpirujú na niečo vyššie a vznešenejšie ako je on sám.
Ako tam tak stáli a obdivovali maľbu, stála sa tá zvláštna a dosť zriedkavá vec – keď si dvaja
uvedomia vyššie napísané aj bez toho, aby museli vysloviť čo i len slovo. A o tom by asi umenie
malo byť.
Prechod k bazilike svätého Petra padol po príjemnom chládku naozaj vhod. Vlastne ani
nevedel či je veriaca a do akej miery. On sám určite v Boha veril, ale nie v Boha spútaného
prílišnými dogmami, ktorého v posledných rokoch predstavovala cirkev. Skôr v Boha ako
neviditeľný zákon prírody, ktorý, ak správne pochopíme, dokážeme byť v živote šťastní. A často
sme nešťastní práve preto, že mu dostatočne nerozumieme a potom sa na Boha hneváme. Skôr
však ide o našu vlastnú nedokonalosť. Bazilika v ňom vyvolala takéto ťažšie filozofické
myšlienky a tak bolo príjemné presunúť sa na záverečný cieľ výletu – fontánu di Trevi.
Hoci slnko začalo konečne klesať, horúčava bola stále neznesiteľná. Monika sa preto
rozhodla ovlažiť si tvár a vlasy. Zase raz si uvedomil jednu z jej kvalít – čokoľvek urobila,
celkový dojem to mohlo vždy len vylepšiť. S mokrými vlasmi vyzerala ešte krajšie a sviežejšie
ako minútu predtým a tak mu dovolila urobiť aj zopár foto pri fontáne. A to ho posmelilo
k vlastnej spontánnosti a osviežil sa tiež.
Do hotela prišli už za šera a trochu zasnení a plní dojmov. Ocitli sa pred jej izbou a zdalo
sa, že už ich čaká len rozlúčka.
- Dala by si si ešte pohár vína? – prekvapil odrazu Lukáš.
Bolo na nej vidno, že rozmýšľa. Po chvíli zareagovala:
- Vieš čo, asi aj hej. Myslím, že na záver dňa padne vhod – usmiala sa.
Keďže stáli pred jej izbou, tak ho pozvala ďalej. Posadili sa oproti sebe k štýlovému
kávovému stolíku a Lukáš otvoril víno a nalial 2 poháre.
- Tak na zdravie – zdvihol pohár a štrngli si.
- Naozaj ďakujem, že si ma pozval. Je to iné počúvať o týchto miestach a vidieť ich
v telke a potom tu prísť – pokračovala uvoľnene.
- Rádo sa stalo. Aj u mňa to presiahlo očakávania. Najmä tá atmosféra a história mesta
– odvetil spokojne.
Chvíľu si takto vymieňali dojmy v pokojnej atmosfére lenivého talianskeho večera.
Jemný vánok z otvorenej terasy umocňoval celkový dojem z práve prežitého dňa.
- Ale to chodenie dá riadne zabrať. Napríklad nohy dosť cítim. A ešte to víno –
dokončila zasnene a s príjemnou únavou v hlase.
- Treba pomasírovať? – Lukáš trochu prekvapil aj sám seba keď to z neho vyletelo.
Moniku to trochu prebralo a možno tiež prekvapilo.
- Myslíš nohy?? – opýtala sa s prekvapeným výrazom v tvári.
Iba na sekundu sklopil zrak.
-No...áno – odvetil trochu váhavo keď jej pozrel späť do očí.
Teraz sa narovnala v kresle a jej výraz by sa dal najlepšie opísať ako kombinácia
prekvapenia a pobavenia. Zároveň bolo vidno, že naozaj tuho premýšľa. Trvalo to síce iba 15
sekúnd, ale Lukášovi to už začalo pripadať ako večnosť.
- Hmmm....a možno by to nebolo zlé – odvetila napokon.
Z Lukáša opadlo očakávanie a bol naozaj prekvapený.
- To fakt? – opýtal sa a tiež sa narovnal.
Monika dopila svoje víno.
- Neviem. Vravím, možno. Ako nápad to neznie zle...Ale už je neskoro. Možno
nabudúce – dokončila a postavila sa.
Aj táto reakcia Lukáša trocha prekvapila.
- No dopi si víno a šup na izbu! – posmelila ho trochu rázne keď videla, že váha.
Tak sa napokon tiež postavil a odprevadila ho k dverám:
- Dobrú noc – dokončila.
- Dobrú – odvetil jej na rozlúčku.
Ráno ich čakali ďalšie príjemné raňajky, balenie a cesta domov. Z letiska ju zaviezol
priamo na jej sídlisko.
- Ďakujem za fajn výlet – povedala milo, keď vystúpila.
- Aj ja – odvetil.
Hoci sa vrátili do svojej každodennej reality, atmosféra Ríma v nich ešte dlho zostávala
a obom pomáhala preklenúť bežné, dennodenné starosti.
12 1.8.2021 11:34:02
Téma: Príbehy s mojou femme fattale (9 odpovědí, posláno do Povídky)
Ahojte.
Nižšie zasielam tri poviedky o mojej femme fattale. Zatiaľ je to veľmi jemné, ale v závere tej tretej už začína prituhovať
Veci, ktoré sa tam dejú sa nikdy reálne nestali ale dievča, ktoré tu opisujem, reálne existuje a ak by bolo po mojom, chcel by som ich zažiť. Ale je vydatá, takže sme len kamoši, ktorí reálne boli iba 2x na káve a sem tam si píšeme.